Takže, kto som?
Som jeden z kurimských Lajbišoch, ktorý sa 2.1.2001 presťahoval do Blavy za prácou.
Volám sa Slavo a mám 33 rokov.
Narodil som sa v Bardejove 6.3.1975 vo štvrtok, ako prvorodený syn.
Detstvo som prežil v peknej dedinke Kurima, situovanej v povodí rieky Topl’a, približne v strede medzi Bardejovom a Giraltovcami, na Východnom Slovensku.
Tam som aj navštevoval Základnú školu a začal hrávat’ futbal. V tom čase bol ešte krutý komunizmus, ktorý som sa snažil bojkotovať aj tým, že som sa zvyčajne nezúčastňoval Prvomájových sprievodov a nikdy som nebol ani v Pionierskom tábore.
Po skončení tohto osemročného štúdia ma prijali na Gymnázium v Giraltovciach a ešte k tomu aj bez prijímacích skúšok, čomu som sa čudoval najviac. Vtedy sa písal rok 1989, kedy v novembri začala Nežná revolúcia a s tým spojené zmeny. Napr. zo súdruhov učitel’ov sa stali pán/pani učitel’/ka a z pozdravu Čest’ práci
sa zaužívalo dnes známe Dobrý deň.
Tam som sa trápil 4 roky, na ktoré však spomínam najradšej. V triede sme boli 9 chlapci a perfektná partia. V druhom ročníku sme si založili "kapelu", kde som začal hrávat’ na bicích. Bolo to fakt super obdobie, no všetko to ubehlo ako voda. Za krátky čas prišla maturita a s tým spojený aj rozchod, pretože každý sme sa vybrali vlastnou cestou. Mňa prijali na Technickú univerzitu v Košiciach na Elektrotechnickú fakultu.
Tu sa pre mňa začala nová éra môjho osamostatňovania sa a pomalého dospievania. Pät’ rokov tvrdého štúdia a niekedy aj brutálnych skúšok, najmä z matiky.
Avšak všetko nakoniec dobre dopadlo a tak sa zo mňa 2.6.1998 stal inžinier.
Waw. Miestami som tomu ani sám neveril, no komisia bola asi vel’mi dobrá a milosrdná, ked’ sa nado mnou takto zmilovali a titul mi udelili.
Vtedy som mal niečo po 23 a chcel si užit’ ešte posledné prázdniny aspoň do októbra, kedy som mal nastúpit’ na výkon Základnej vojenskej služby, aby som aj ja bol schopný bránit’ svoju rodnú vlast’ pred nepriatel’om, síce neviem odkial’ by sa nabral, ked’že "prekvitajúci" komunizmus už bol dávno preč a k "prehnitému" kapitalizmu máme ešte dosť ďaleko. Tento rok riadnej "muky" som prežil nakoniec v zdraví opät’ v Košiciach, kde som si potom našiel aj moje prvé zamestnanie. Naplnený vidinou dobrého zárobku a s chuťou učiť sa niečo nové, som sa s vel’kými očami vrhol do práce. No moja eufória rýchlo pominula, ked’ som zistil, že pán generálny riaditel’istej nemenovanej firmy RLC, mimochodom pracovali sme tam len 4 l’udia, z toho jedna bola sekretárka, druhá kolegyòa pracovala na polovičný úväzok ako ekonómka, ja - ako technik a náš pán šéf s vel’kými snami a škótskym vreckom, nás všetkých dobre využíval, za skutočne biedny plat. Takže som sa už po krátkom čase začal obzerať po inom zamestnaní. No vel’mi sa mi to nedarilo a tak som sa tam lopotil celý rok, nakol’ko aj zmluvu som mal postavenú na takomto, nie vel’mi čestnom základe, ktorý bol podmienkou zo strany šéfa na moje prijatie. V tom čase som si kúpil aj môj prvý horský bicykel na splátky (Máj 2000). Až tak vel’mi si zase nesťažujem, lebo ten rok bol pre mňa prínosom aspoň v duchovnej oblasti. Vtedy som býval na domci Gen2 v Košiciach na Furči, s partiou perfektných chalanov, ktorí sa snažili žit’ ideál spirituality jednoty, z hnutia Fokoláre, tak ako to predstavuje aj svojím životom jeho zakladatel’ka Chiara Lubichová. Toto hnutie som už, samozrejme, poznal ovel’a skôr, no dovtedy bol môj vzt’ah k nemu len taký nejaký povrchný. Vtedy som si začal uvedomovat’ aj rôzne aspekty duchovného života, ktoré nemôžu zostat’ nevyužité.
Takže potom o necelý rok neskôr, koncom októbra 2000 sa mi v Košiciach skončil pracovný pomer a ja som si zbalil kufre a vrátil sa opät’ domov, do rodnej dediny.
Meditým sa mi ozvali z bratislavskej firmy Trenkwalder, že budú potrebovat’ nejakých l’udí od začiatku roka 2001. Tak som absolvoval d’alších pár pohovorov v Košiciach a v Blave a nakoniec som ešte pred Vianocami podpísal zmluvu, no tentokrát už na dobu neurčitú.
Bol som síce rád, že som si už konečne našiel novú prácu(bol som vtedy 2 mesiace nezamestnaný), no vôbec ma netešila myšlienka odchodu do "shit-nej" Blavy.
No, život je už raz taký a človek si niekedy nemôže vel’mi vyberat’.
Ked’ som tu (do Blavy) dorazil 2. januára 2001, cítil som sa ako v nejakej cudzine. Mal som tu síce nejakých kamarátov z hnutia Fokoláre, no kým som sa s nimi ako tak skontaktoval, prešli medzitým aj 3 týždne. A ešte som mal v tom čase d’alšiu osobnú krízu, kedy som sa rozišiel s osobou, ktorú som mal nesmierne rád. No teraz viem, že mi ten odchod vtedy vel’mi pomohol. Hlavne v prekonaní bolesti.
Takže som začal pracovať vo firme Trenkwalder, kde to už bolo z finančnej stránky ovel’a lepšie ako v RLC. No ani táto práca ma vel’mi nenadchla, tak som sa začal obzerat’ po nejakom fleku programátora, čo sa mi po nejakom čase aj podarilo.
1. augusta 2001 som nastúpil do PSE Siemens, na miesto programátora, kde sa začala moja dalšia éra profesnosti. Naštudoval som si jeden programovací jazyk pre ústredne, naučil sa používať nejaké tooly, spojené s mojou prácou a prebral zopár projektov z Mníchova a Viedne na údržbu, keďže celý systém už beží zopár rokov a momentálne sa na ňom robia len nejaké upgrady, čiže vylepšenia. Táto práca bola viacmenej monotónna a špecifická pre danú oblasť, no keďže som nemusel zostávať v praci dlhšie, zostávalo mi aspoň viac času pre moje najväčšie záľuby, ktorými sú tenis a bicyklovanie (rôzne cyklotúry).
Od októbra 2001, kedy som si kúpil fotoaparát Canon EOS 300, som si našiel ďalší koníček - fotografovanie.
V apríli 2002 som si kúpil, síce staršie, no moje prvé vlastné auto - VW Passat 1.8 GT/160k, ktoré som však po roku predal bratovi. 18.11.2003 som si však po dlhom vyberaní a skúmaní mojich finančných možností kúpil taktiež VW Passat, ale novší a diesel 1,9 TDi/110k(1,2,3).
V lete 2004 ma oslovil bývalý kolega, ktorý tohto času už pracoval v rodinnej firme Satro, a ponúkol mi miesto technika. Po dlhom zvažovaní som sa rozhodol, že túto ponuku prijmem a 30.9.2004 som ukončil moje vyše trojročné pôsobenie v koncerne Siemens a prešiel od softvéru ku hardvéru.
Tu som sa však dlho neohrial, lebo som ešte v čase skúšobnej doby dostal ďalšiu, zaujímavejšiu ponuku od kamaráta z firmy Landis+Gyr, kde tohto času potrebovali systémového technika, ktorý by sa staral o systémy bežiace na Unixoch a Win servroch postavené na Oracle databázach na Slovensku. Tomuto sa teda nedalo odolať a tak som sa po kratšom uvažovaní opäť zmeniť pracovisko a od 1.1.2005 som sa stal zamestnancom firmy Landis+Gyr.
V tomto čase sa začala rozbiehať ďalšia etapa môjho života, priznám sa že po pár rokoch samoty začalo naozaj veľmi, veľmi príjemné obdobie postupného útlmovania môjho staromládeneckého života a rozbehlo sa vytváranie krásneho partnerského vzťahu s osobou, ktorú som mal stále na očiach a nikdy si nedovolil ani len pomyslieť, žeby ona bola pre mňa tá pravá, životná láska, ktorú som celý môj doterajší život hľadal. Po takmer 3 ročnom vzťahu sme sa rozhodli povýšiť ho a vstúpiť do zväzku manželského, čo sa aj 25.augusta 2007 o 15:30 v kurimskom farskom kostole sv. Michala archanjela aj stalo. Teraz spolu žijeme šťastne už takmer rok, čoho výsledkom je aj radostne očakávanie našej malej dcérky Katky.
