CY05: Trasa: Bratislava/Karlovka - Záhorská Bystrica - Stupava - Kuchyňa - Buková - vodná nádrž(1. deň).
Buková - Smolenice - ?(Prechod cez Karpaty) - Sološnica - Kuchyňa - Stupava- Bratislava/Karlovka(2.deň).
170 km. Hodnotenie: Stredne ťažká(kvôli prechodu cez Karpaty)
Sobota, 18.8.2001: Účastníci - Sl., čiže ja, Jen, Fany a Kata. Z Bratislavy sme vyrážali okolo pol jedenástej poriadne naložení. Totižto nosiče na batožinu sme mali len ja a Jen. Tak sme niesli dvojnásobnú záťaž a keď si predstavíte, že to boli aj ženské veci, tak ich nebolo málo(plné kapsy, stan, 2x spacák, karimatka a ruksak). Robili sme si srandu, že sme ťažkí ako parné valce. No kinetická energia bola brutálna. V pohode sme si napredovali smerom na Stupavu a Lozorno, kde sme si dali pivko(bude aj foto) a odtiaľ až ku Plaveckému hradu, kde sme zbaštili nejaký ten obložený chlebík, ktorý nám pripravili Pukalky, čiže dievčatá. Bicykle sme nechali dole v dedine a ďalej sme pokračovali peši až hore, ku hradu. Bol som prekvapený jeho veľkosťou. V čase svojej slávy to musel byť riadny kolos(dúfam, že aj z toho budú dobre foto). Poprezerali sme si všetky jeho zákutia a vrátili sme sa tou istou cestou naspäť do Plaveckého podhradia, kde sme nechali naše bigle. Vedel som, že odtiaľto je to na Bukovú už len kúsok, tak sme sa v pohode pustili ďalej a za nejakú hodinku sme cez mierny stupák prešli až k nádrži, ktorá sa nachádza v strede Karpát v malom údolí. Tam sme si dali taktiež jedno pivko a hodili sme sa do vody, trochu sa ochladiť a spláchnuť zo seba celodenný pot a prach ciest. Rozložili sme si stan a oheň a opiekli, čo iné, ako špekáčky. Potom sme si až do polnoci vychutnávali chvíle romantiky pri ohni, pod holým nebom. No dlho sme sa z toho netešili, lebo oproti, na druhej strane priehrady začala diskotéka, ktorá trvala skoro až do rána. Asi okolo pol jednej sme potom zaľahli a vcelku dobre si pospali. Jen spal pod "širákom", ako to on sám povedal, čiže pod holým nebom a my ostatní v stane.
Nedeľa, 19.8.2001: Na raňajky sme si dali opäť to isté, čo sme mali na večeru a samozrejme, že aj pivko k tomu. Vegetili sme takto až do obeda, kedy sme si uvedomili, že je už najvyšší čas vyraziť na cestu späť. Po dlhých rozhodovaniach sme sa uzniesli prejsť na druhú stranu Karpát do Smoleníc a odtiaľ potom lesnou sestou opäť na druhú stranu do Sološnice. Tak sme sa teda zašli ešte schladiť na vodnú nádrž Boleráz, kde sme si dali pivko a Jen tam vytvoril možno nový svetový rekord tým, že jedným ťahom chytil štyri muchy. Vtedy bolo ešte len niečo po pol štvrtej a my sme sa vydali na ešte nepreskúmanú cestu prechodom cez Karpaty. Z Lošononca sme pokračovali po ceste smerom na Horné Orešany, no asi kilometer pred dedinou je odbočka do prava, smerom na chatu Majdan a na Rybáreň. Cesta bola spevnená, no často ju krížili iné cesty, o ktorých sme ani nevedeli kam viedli. Keďže sme nemali podrobnú mapu, pokračovali sme len intuitívne ďalej, až sa nám cesta stratila a ďalej pokračovala už len poľná. To sa nám už prestávalo páčiť a keď sme došli až k úpätiu riadneho kopca, začali sme tušiť, že ideme zle. Vybral som sa teda na prieskum a o niečo vyššie som opäť narazil na zelenú značku, ktorá sa nám cestou nevedno kam stratila. Tak sme sa teda pustili hore brutálnym kopcom, tlačiac bicykle so všetkou batožinou. Tu mi už nestačili ani Vibramy a šmýkalo sa so mnou jedna radosť. Nakoniec sme sa tam horko ťažko vyštverali(ja už za pomoci Fany), no nič sme nezistili, lebo tam bol dosť hustý les. Dokonca ani cesta tam už nepokračovala. Keďže sme nemali na výber, pustili sme sa druhou stranou dole. Po niekoľkých minútach sme dorazili na lúku, no pohľad z nej nás veľmi nepotešil. Nachádzali sme sa niekde v strede Karpát a všade okolo bol les. Na konci lúky sme však zbadali cestu pokračujúcu smerom dole, tak sme sa s poslednou nádejou po nej vybrali. Prešli sme kúsok lesom a došli až na okraj úbočia, odkiaľ sa cesta vinula po úbočí, až dole do údolia. Ani odtiaľ sme pohľadom nedokázali zistiť, kde presne sme. Nakoniec som podľa polohy slnka a mapy zistil na mape približný okruh, kde by sme tak asi mohli byť. Z tejto bezvýchodiskovej situácie sme sa napokon pustili jedinou možnou cestou, úbočnicou dole. Asi po polhodine sme touto cestou necestou, prechádzajúc žihľavou a tŕnim, nakoniec dorazili až k lesnej, asfaltovej ceste po ktorej sme mali celý čas ísť. A tu nastala ďalšia dilema: vľavo alebo vpravo? Vedel som, že vľavo je Častá alebo Doľany a vpravo Sološnica, no zvlnenie terénu som netušil. Nakoniec som navrhol cestu vľavo, kde sme ešte mali poslednú šancu stihnúť večernú omšu v Pezinku. Asi po 300 metroch sme však stretli nejakých ľudí na voze ťahajúci koňom a tí nám poradili ísť radšej opačným smerom do Sološnice, kde to bolo stále dole kopcom, lebo opačným smerom nás vraj čakal ešte riadny kus kopca. Po takýchto silných argumentoch sme sa teda pustili opačným smerom a naozaj sme asi po dvadsiatich minútach dobrého zjazdu dorazili až do Sološnice(18:50). To som už vedel, že omšu dnes už mať nebudeme, no opýtali sme sa ešte miestnych ľudí, či náhodou nebude ešte niekde nablízku nejaká sedmička. No tam nebola, tak sme ešte zrýchleným tempom pokračovali do ďalšej dediny - Rohožníka, no zistil som, že ani tam nič nie je. Keďže som už videl, že sa neoplatí nikde naháňať, lebo to do Blavy za hodinu nestihneme(40km), navrhol som ďalej pokračovať už miernym tempom, aby sme sa zbytočne nezničili. Keďže hlad bol už príšerný, zastavili sme sa v Lozorne na pivko a dali sme si aj pizzu s ananásom. Trošku sme sa posilnili a potužili a už za tmy(21:10) sme pokračovali ďalej do Stupavy, Záhorskej Bystrice a Blavy - Dúbravky(22:15). Boli sme riadne hotoví, no šťastní, že sme nakoniec v zdraví dorazili do cieľa. Najväčšiu radosť prejavila Fany, ktorá ma od radosti vyobjímala. Hmm, nebolo to až také zlé...