Naučit’ svet usmievat’ sa

Privítanie chlebom a solou na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave-Ivánke

Keď sa v decembri 1943 dvadsattrirocná Silvia Lubichová zasvätila Bohu a prijala meno Chiara podla sv. Kláry z Assisi, asi len málokto predvídal, že okolo tejto mladej dievciny vyrastie za polstorocie dielo, ktoré prekrocí hranice štátov, kontinentov a prekoná kultúrne, náboženské aj politické rozdiely. Medzi rozvalinami bombardovaného Tridentu uprostred požiaru druhej svetovej vojny si Chiara s priatelkami tak trochu paradoxne zvolila za zmysel svojho života uplatnovanie Ježišovho testamentu „Aby všetci boli jedno”. V tých predkoncilových casoch bolo radikálne žitie evanjelia, ako to robila Chiara s prvými spolocníckami, skôr novinkou. No charizma Hnutia fokoláre tak v minulosti, ako aj dnes nepredstavuje nic iné, len uplatnovanie Božieho slova v každodennom živote. „Zo všetkých Ježišových slov nás zaujali práve tie, ktoré sa týkajú evanjeliovej lásky,” spomína Chiara Lubichová. Vari aj preto nazvali ludia z jej okolia vznikajúce dielo fokoláre, co v preklade znamená ohnisko.

Hnutie fokoláre je rozšírené do 182 krajín všetkých kontinentov a od šestdesiatych rokov pôsobí aj na Slovensku. Práve pocas uplynulého týždna navštívila Chiara Lubichová po pobyte v Ceskej republike aj našu krajinu, o ktorej povedala: „Hoci ju poznám len málo, milujem ju pre jej mnohoraké duchovné bohatstvá.”
Po dvojdnovom kongrese fokolarínov z Ciech, Moravy a Slovenska vystúpila pred plénom slovenských biskupov, aby im predstavila svoju skúsenost s dobrodružstvom jednoty. Biskupi sa v diskusii dotkli dialógu s inými cirkvami a svetovými náboženstvami v súvislosti s dokumentom Dominus Jesus, cestných doktorátov, ktoré Chiara získala na prestížnych svetových univerzitách, spolupráce s ostatnými laickými hnutiami Katolíckej cirkvi, ale aj nejednoty a polarizácie spolocnosti. „Potrebná je láska, akú mal Ježiš Kristus, láska Nového zákona. Táto láska je nad všetkým. Je to viac, ako byt biskupom, ako vykonávat hocijaký úrad. Individualizmus už nie je moderný. Krestanstvo treba žit vážne. Musíte si byt istí, že máte medzi sebou jednotu, ktorá nerobí rozdiely...” povedala Ch. Lubichová. Biskupi vyzdvihli prínos clenov hnutia a ich nasadenie v prospech Cirkvi. „Vaše hnutie ide zdravou cestou spirituality, bez extravagancií, s dôrazom na pravý krestanský život,” zdôraznil na záver stretnutia predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra.

Bezprostredne po príchode na bratislavský zimný štadión obklopila Chiaru skupinka najmladšej generácia Hnutia fokoláre

Na pôde parlamentu privítal 10. mája Chiaru Lubichovú jeho podpredseda Pavol Hrušovský a v krátkom rozhovore s prezidentkou Hnutia fokoláre zotrval aj predseda NR SR Jozef Migaš. Chiara Lubichová predstavila slovenským poslancom, diplomatom, starostom mestských castí, predstavitelom bratislavského magistrátu a dalším osobnostiam spolocenského a cirkevného života Hnutie za jednotu, ktoré sa zrodilo v roku 1996 vnútri Hnutia fokoláre a je odrazom jeho charizmy v politickom živote. Napriek tomu, že ide o iniciatívu pre osobnosti podielajúce sa na správe spolocnosti, nemá ambíciu byt politickou stranou. Združuje politikov rôznych strán, ktorí veria v hlboké ludské hodnoty, predovšetkým vo všeobecné bratstvo. Jeho cielom je svedcit o novom životnom štýle, ktorý umožnuje, aby politika dosiahla všeobecné dobro. „Vláda vám dáva moc, ale autoritu dosiahne iba láska,” povedala Chiara Lubichová pred preplneným auditóriom. „Uvádzat takéto bratstvo do praxe nie je lahké,” konštatovala. „Je to však tá najstrhujúcejšia a najrevolucnejšia téma... Skôr než sa stalo ludskou a politickou požiadavkou, bolo náboženským cielom. Je to Boží plán s ludstvom. Kristus zomrel za každého cloveka a utvoril tak zväzok medzi všetkými ludmi. Urobil nás detmi jedného Otca. V tomto zväzku sme všetci, aj politici - bratmi -,” zdôraznila. Chiara Lubichová zodpovedala aj na otázky poslancov a predstavitelov komunálnej politiky „V Juhoslávii i v mnohých dalších castiach sveta sa stáva to, co sa, žial, opakovalo aj v minulosti vždy vtedy, ked ludia zabúdajú, že sú bratia. Pre náboženské, spolocenské a iné rozdiely...,” povedala na otázku Anny Malíkovej týkajúcu sa bombardovania Kosova vojskami NATO. „Medzi nami sú ludia mnohých národností, ale nie sú medzi nami rozdiely. Pre nás je, vdaka Bohu - lebo to je jeho dielo -, samozrejmé milovat vlast toho druhého ako svoju vlastnú. Aj ja milujem Slovensko rovnako ako Taliansko ci Brazíliu alebo Filipíny. Stací sa riadit zákonom bratstva, v tom je riešenie na všetky problémy ludstva. Uplatnujte umenie lásky, evanjeliovej lásky, ktorá miluje všetkých bez rozdielu a uvidíte, ako sa ludia okolo vás zacnú menit. Budú oslovení a budú odpovedat na vašu lásku. Milujte ako prví, necakajte. Ani vecný Otec necakal na našu lásku, ale dal nám svojho Syna... Krestanská láska nespocíva v mnohých slovách a citoch. Je v konkrétnych skutkoch. Zjednocuje sa s druhým. Pocúva ho, pokúša sa pochopit jeho obavy, bolesti, ale aj radosti. Odteraz musíte vidiet Krista vo všetkých. Milujte ako prví! Láska sa tak stane vzájomná. Podla toho nás spoznajú,” zhrnula Chiara svoj recept na lepší svet.
V rámci svojho programu navštívila Chiara Lubichová aj slovenskú národnú svätynu v Šaštíne. Jej pobyt vyvrcholil stretnutím s verejnostou na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Pred viac ako 6-tisíc úcastníkmi, medzi ktorými nechýbal exprezident Slovenskej republiky Michal Kovác s manželkou, minister spravodlivosti Ján Carnogurský, biskupi Rudolf Baláž, Tomáš Galis a Dominik Tóth, pravoslávny biskup Michalovskej eparchie vladyka Ján, evanjelický emeritný biskup Ján Midriak a dalšie osobnosti, hovorila Ch. Lubichová o základných pilieroch fokolarínskej spirituality - jednote a opustenom Ježišovi. Prostredníctvom internetu sledovali stretnutie s mottom Veríme v nové ludstvo ludia v 3 000 mestách v 50 krajinách. „Kedže žijeme lásku, ktorá nás zjednocuje, sme štastní. Ked prinášame jednotu, sme rozdávatelmi radosti. Niekto je povolaný dávat bratom chlieb, radu, strechu nad hlavou... My sme povolaní naucit svet usmievat sa,” povedala Chiara Lubichová a pre Slovensko vyslovila želanie: „Nech coraz viac rastie Ježišova prítomnost medzi vami, nech zasiahne srdcia všetkých obyvatelov Slovenska a nech jeho svetlo prekrocí hranice vašej vlasti a rozšíri sa navôkol.” Pripájame sa k tomuto želaniu.

Text a snímky: Katarína Žáková

Jednota a opustený Ježiš

To sú dva základné piliere spirituality Hnutia fokoláre, ktorého zakladatelku a prezidentku Chiaru Lubichovú sme v uplynulých dnoch privítali na Slovensku. Ponúkame vám cast jej prejavu, ktorý predniesla na stretnutí s verejnostou 12. mája v Bratislave.

Co je jednota? Hovorí sa, že je to znamenie cias, znak zhora pre súcasné ludstvo. Predtým sa o jednote nerozprávalo. O jednote hovorili iba tí, co stáli na opacnom brehu. Dnes to tak nie je: jednota sa ozýva z úst mnohých ludí. Aj ked dnešný svet charakterizujú mnohé napätia, vojny a iné bezprávia, naša planéta smeruje k jednote.
Potvrdzuje to Duch Svätý, ktorý pobáda rôzne cirkvi zjednotit sa. Hovoria o tom pápeži i Druhý vatikánsky koncil a dnes sa jej venuje aj Svetová rada náboženstiev za mier. Jednotu sa snažia budovat na kontinentoch, jednota je však takisto charakteristickým znakom Hnutia fokoláre, ktoré pôsobí v dnešných casoch.
Kedy sa však toto tajomné slovo objavilo v našej histórii? Kedy sa rozblcalo ako plamen, ktorý sa až dodnes udržiava živý v našich srdciach? Bolo to v jednom neobvyklom okamihu, ktorý je velmi známy.

Jednota z Ježišovho závetu

Bola druhá svetová vojna. S niekolkými dievcatami sme sa schovali v pivnici pred bombardovaním. So sebou sme mali evanjelium. Pri svetle sviecky sme cítali Ježišovu modlitbu za jednotu, jeho závet. Tieto slová, hoci nárocné, sa akoby zažínali. Urcitým spôsobom sme ich chápali. Avšak vedomé si tažkostí pri ich uvádzaní do praxe, prosili sme Ježiša o milost, aby nás ich naucil žit.
Zatial je nám všetkým jasná jedna vec: to, co od nás chce Boh, je jednota. Ježišov závet sa nám ukazuje ako magna charta toho, co sa práve rodí. Žijeme, aby sme boli jedno s ním, jedno medzi sebou i so všetkými. Toto nádherné povolanie pretrváva až dodnes, spája nás všetkých s nebom a ponára nás do univerzálneho bratstva. Nejestvuje nic väcšie! Nijaký iný ideál nepresiahne tento.
Aby sme boli jedno s Bohom, usilujeme sa žit všetci ponorení do jeho vôle v prítomnom okamihu. Plníme Božiu vôlu (ktorou je práca, oddych, štúdium, modlitba...) ako konkrétny výraz našej lásky k nemu. Usilujeme sa byt jedno aj s bratmi, tým, že ich milujeme, a to znamená zdielat ich pocity, ich bolesti, ich radosti. Nie je to jednoduchá vec. Vyžaduje odstránit z našej mysle všetky myšlienky, zo srdca city a z vôle každú vec, aby sme sa stotožnili s druhým. Ak je medzi dvomi ludmi takýto vztah, vzniká medzi nimi vzájomná láska, ktorá je perlou evanjelia: nové prikázanie.
Vzájomná láska je natolko dôležitá, že Pán chce, aby sa žila pred akoukolvek inou vecou. Hovorí nám to sv. Peter: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým...” (1 Pt 4, 8).„Predovšetkým”, aj keby za týmto „všetkým ostatným” boli tie najkrajšie a najsvätejšie veci, ako je modlitba ci úcast na svätej omši. Pred tým, než ich vykonáme, musíme si byt istí našou vzájomnou láskou.
Avšak takáto láska plodí jednotu.Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene (v mojej láske), tam som ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Ked sa milujeme, Ježiš je prítomný medzi nami. A to je nesmierne dôležité.
Casto žijeme vo svete zaplavenom nízkymi hodnotami, ktoré prichádzajú aj zvonka: túžba po peniazoch, chut po bezhranicnej slobode, odpudzujúci erotizmus, a to nás núti viest vojnu. Nie sme však bez zbraní. Tou najmocnejšou zbranou je Kristus, ktorý žije v našej dokonalej jednote. A nielen to. Ježiš prítomný medzi nami prináša aj jeden nádherný dar: plnú, novú radost, radost z jednoty, ktorú on prislúbil. Aj k tomu nás dnes Boh povoláva: poznat pravú radost, vlastnit štastie, ktoré svet nemá.
Ked sa pozrieme okolo seba, kolko nudy vidíme, kolko nezáujmu, casto kolko smútku! A kolký smäd, kolko bláznovstiev, aby sme vlastnili štastie! Cím je fenomén drogy, opojenie televíznymi programami, cím sú vzbury vo svete a vojny? Sú smädom po spravodlivosti, pokoji, sú smädom po štastí.
No Boh zjavil krestanom, aj nám dnes, kde je pramen, nálezisko štastia. Kedže žijeme lásku, ktorá nás zjednocuje, sme štastní. Kedže prinášame jednotu, sme rozdávatelmi radosti. Niekto je povolaný dávat bratom chlieb alebo im poskytnút ubytovanie, radu, vzdelanie ci strechu nad hlavou... my dávame predovšetkým radost, a ak treba, aj to ostatné, avšak najprv radost, štastie. Sme povolaní naucit svet usmievat sa. Dakujme Bohu za túto radost a urobme z nej náš rozlišovací znak.
Ježiš potom v tej istej nádhernej modlitbe-závete uistuje, že ak budeme žit v jednote, svet okolo nás sa zmení. V našom hnutí to zistujeme viac než pätdesiat rokov. Keby nebolo pravdou to, co povedal Ježiš, nedalo by sa pochopit rozšírenie nášho hnutia, ktoré siaha až do najodlahlejších koncín zeme, pôsobí v 182 krajinách a patria don milióny a milióny prívržencov.

Ježiš opustený - liek na každú bolest’

Jednota však nie je vždy lahká. Ako ju scelit, ak by sa azda narušila? Ked jednota nevydržala, ked sme okúsili bolest nejednoty, objavili sme liek, ktorý ponúka spiritualita hnutia: láska, napodobnovanie ukrižovaného a opusteného Ježiša.
Jedna z prvých fokolarínok, ktorá navštevovala chudobných, sa pocas ich ošetrovania nakazila infekciou na tvári. Istý knaz, ktorý jej priniesol Eucharistiu, povedal: „Ježiš trpel najviac, ked na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, preco si ma opustil?” (Mt 27, 46). Tieto jeho slová zasiahli do hlbky naše srdcia a urobili na nás velký dojem. „Ak najväcšou Ježišovou bolestou bola opustenost Otcom, my ho budeme takto nasledovat,” povedali sme si.
Coskoro sa ukázalo, že tajomstvo opusteného Ježiša je spojené s tajomstvom jednoty. Ježiš opustený na kríži totiž prežil to najväcšie rozdelenie, tú najdramatickejšiu odlúcenost: zobral na seba všetky hriechy ludí oddelených od Boha a rozdelených medzi sebou, ako dôsledok toho pocítil vzdialenost od Otca. Co urobil? S necakanou silou a s bezhranicnou dôverou sa opätovne zveril Otcovi, vysloviac: „Otce, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha” (Lk 23, 46). Takto scelil našu nejednotu, našu nalomenú jednotu s Bohom i medzi sebou navzájom. Bol teda klúcom k jej uskutocneniu prostredníctvom nás.
Všetci sme zakúsili, aj ked len scasti, co je nejednota, rozdelenie, nesúlad, opustenost v nás i vôkol nás. Kto sa necíti urcitým spôsobom odlúcený od Boha, ked jeho dušu zahalí tma, nezakúsil pochybnosti, zdesenie, roztrasenost, stratu orientácie? Práve všetky tieto pocity nám pripomínajú Ježiša vo svojej opustenosti. Preto ked prežívame nejakú z týchto bolestí, musíme zostúpit do hlbky svojho srdca a povedat mu: „Toto je jeden z tvojich prejavov, jedna z tvojich tvárí, si to ty. Takého ta milujem a takého ta chcem.” Ked sme potom pripravení žit to, co Božia vôla od nás vyžaduje, uvedomíme si, že bolest sa stratila a vrátil sa pokoj.
Opustený Ježiš je však aj klúcom, aby sa dospelo k jednote cirkví, k otvoreniu dialógu s príslušníkmi iných náboženstiev. Evanjeliová láska, ktorú žijeme, vyvoláva spontánny a bezprostredný ohlas u príslušníkov iných náboženstiev a kultúr. Nezabúdame ani na ludí inej kultúry, bez presného náboženského presvedcenia, ved opusteného Ježiša aj teológovia viackrát oznacili za postavu, ktorá v urcitom zmysle zobrazuje ateizmus. Toto a ešte mnoho iného uskutocnuje láska k opustenému Ježišovi.
Drahí bratia a sestry, toto som vám chcela povedat. Prijmite to ako dar a neváhajte odpovedat Bohu, ak vás vo vašom srdci žiada o nieco viac.

(skrátené)

Výt’ah z Katolíckych novín (www.katnoviny.sk)

 Posledná aktualizácia: 20.2.2002